Od Xiong Wei
(Clearwisdom.net) Xiong Wei sa narodila v roku 1970. Jej otec bol pred odchodom do dôchodku lekárom a inžinierom. Pracoval v Nemecku začiatkom 80-tych rokov. Jej matka bola pediatričkou. V roku 1993 Xiong Wei začala študovať ekonomiku a inžinierstvo na Vysokej škole technickej v Berlíne a v roku 1996 začala praktizovať Falun Gong. V roku 2000 pracovala pre pobočku Wetzlar firmy Buderus v ich pekinskej pobočke. 5. januára 2002 bola Xiong Wei zatknutá za rozdávanie informačných materiálov odhaľujúcich prenasledovanie Falun Gongu. Následne ju (do 4. januára 2004) uväznili na dva roky v ženskom nútenom pracovnom tábore v Pekingu. Po dvoch rokoch utrpenia v pracovnom tábore a deviatich mesiacoch života doma pod neustálym policajným dozorom Xiong Wei priletela 28. septembra 2004 na letisko vo Frankfurte. Nasleduje osobné svedectvo o dvoch rokoch jej utrpenia.
1. časť - získanie Dafa
Keďže som od detstva mala chabé zdravie a často som bola chorá, vždy som sa hľadala cestu, ako byť zdravá. Bola som taká slabá, že som sa nemohla zúčastňovať žiadnych aktívnych športov. Veľmi ma zaujal čchi-kung. Akonáhle som začala praktizovať Falun Gong, stratila som prejavy nespavosti ako aj moje pravidelné bolesti hlavy a brucha. Čítaním Čuan Faluna (hlavného textu kultivačnej praxe Falun Dafa) som sa dozvedela, že všetko, čo robím, by som mala robiť podľa princípov Pravdivosti, Súcitu a Znášanlivosti. S týmto vo svojej mysli som začala praktizovať Falun Gong.
V Číne bol Falun Gong zakázaný a potlačený v júli 1999, kým som ešte stále žila v Berlíne. Práve vtedy mi rodičia poslali hrubý balík článkov od čínskych štátnych médií, plných propagandy a urážok proti Falun Gongu. Pretože verili propagande, báli sa o mňa. Aby som k sebe bola zodpovedná, pomyslela som si, že by som o Falun Gongu mala vážne a nezávisle porozmýšľať. Zatvorila som všetky okná a dvere, vypla som telefón a vyvolala som si v pamäti, čo som robila odvtedy, čo som začala praktizovať Falun Gong: Čítala som knihu; niekedy som ju čítala doma a niekedy s inými praktizujúcimi. Praktizovala som cvičenia; niekedy som ich praktizovala doma a niekedy cez víkendy v ZOO v Berlíne s nejakými ďalšími praktizujúcimi. Tiež som hovorila o tom, čo som sa naučila pomocou čítania knihy, niekedy cez telefón a niekedy na stretnutiach. Takže som vyniesla rozsudok, že tá propaganda od štátom vedených médií nezodpovedá faktom a bola som odhodlaná pokračovať v praktizovaní Falun Gongu.
2. časť - návrat do Číny
V auguste 2000 som sa vrátila do Číny a pracovala som pre Buderus. Môj kolega, mladý inžinier, mi povedal, že prenasledovanie Falun Gongu v Číne je také vážne, že polícia môže prehľadávať tašky chodcov na uliciach, ak sa im zachce. Polícia potom ilegálne zadrží tých, ktorí majú knihy alebo iné veci, ktoré majú vzťah k Falun Gongu a potom ich naloží do áut, ktoré sú zaparkované obďaleč. Tieto udalosti vyľakali ľudí, takže dokonca nechcú ani chodiť nakupovať; je to ako druhá Kultúrna revolúcia. Od začiatku prenasledovania Falun Gongu v roku 1999 sú chýry a lži ohovárajúce Falun Gong neustále opakované na hlavnej TV stanici.
Mnoho praktizujúcich podalo žiadosť o pomoc na vyššie úrady, aby povedali fakty o Falun Gongu vláde. Ale pred úradom pre takéto žiadosti, ešte predtým, ako by mohli povedať čo i len slovo, boli praktizujúci zatknutí políciou a vhodení do policajných dodávok. Praktizujúci z iných miest boli potom vzatí späť tam, odkiaľ prišli, zadržaní v nútených pracovných táboroch a uväznení. Pretože som nemala ísť kam podať apel, začala som rozdávať letáčiky ľuďom a dúfala som, že týmto spôsobom dostanú čínski ľudia možnosť dozvedieť sa o prenasledovaní Falun Gongu a dozvedia sa, čo je vlastne Falun Gong.
3. časť - Unesená na ulici
5. januára 2002 o 14:30 ma sledovali traja policajti v civile, kým som rozdávala letáčiky v štvrti Haidian, Peking. Na jednom zavesenom moste, cez ktorý neustále chodili ľudia, ma policajti násilím vtlačili do taxíka, bez toho aby mi ukázali akékoľvek právne dokumenty. Na policajnej stanici som videla troch policajtov, ako vypisujú a podpisujú nejaké dokumenty, ktoré naznačovali, že ma zadržali.
Na stanici ma zadržiavali vo veľmi malej klietke a mohla som sa len pridŕžať klietky, aby som si udržala pozíciu v stoji. Držali ma v stoji približne 6 hodín, bez toho aby mi dali niečo na jedenie alebo na pitie a bez toho, aby som mohla ísť na záchod. Potom ma približne o 12 v noci vzali do záchytného centra na podriadenej stanici v Haidiane.
4. časť - Záchytné centrum
Dva mesiace ma zadržiavali v záchytnom centre podriadenej stanice v Haidiane. Zažila som tam nasledujúce príhody.
Bola som zatvorená v cele spolu s 23 ďalšími ľuďmi. Cela bola veľká približne 15 štvorcových metrov a všetci 23 z nás tam museli jesť, piť, močiť, vylučovať stolicu a spať. Bola tam veľmi dlhá drevená pričňa, ktorá sa počas dňa používala na sedenie a počas noci na spanie. Kvôli veľkému nedostatku miesta sme sa museli v noci kvôli spánku rozdeliť na 3 rady. Prvá a druhá rada spala hlavami vedľa seba, pričom druhá a tretia spali s nohami pri nohách. Pretože v takej malej cele bolo všade príliš veľa ľudí, druhá a tretia rada museli spať s nohami cez seba.
Dávali nám len dve jedlá denne: chleba a kapustu v slanej vode. Podľa očitých svedkov kapustová polievka obsahovala mušie výkaly, rôzne druhy červov a nejaký neidentifikovaný hmyz. Dvakrát týždenne bolo zelerové jedlo, ktoré bolo veľmi slané a človek v ňom mohol z času na čas nájsť kus trávy.
Nemali sme žiadne zubné kefky ani toaletný papier. Bola tam len jedna verejná zubná kefka pre novopríchodiacich. Verejnú kefku použil nesčíselný počet ľudí. Človek si musel požičiavať toaletný papier od iných. Nebol tam žiaden šampón, museli sme používať čistidlo, aby sme si umyli vlasy. Záchod bol verejne odhalený. Ak sme sa chceli okúpať, museli sme nazbierať vodu do misky a poumývať sa v záchode, nad ktorým bola videokamera s dozorom. Celá miestnosť bola pod dozorom.
Podľa zákona ma záchytné centrum mohlo zadržiavať len tridsať dní, ale v skutočnosti ma zadržiavali viac ako dva mesiace. Počas tých dvoch mesiacov ma vzali na "prevýchovu" (vymývanie mozgov) mimo priestoru tábora na 14 dní. Keď ma priviedli späť do záchytného centra, Zhu Feng z oddelenia oblastnej obhajoby, nižšia stanica Haidian nezapísal moje hodinky, šál a peňaženku do prijímacej pokladne podľa predpisov, vyhlasujúc, že ich pre mňa postráži. Neskôr, keď ho moji príbuzní požiadali o môj osobný majetok, všimli si, že má na zápästí moje hodinky.
Zatkli ma 5. januára 2002 a dom mojich rodičov prehľadali 8. januára 2002. Všetok majetok mojich rodičov bol prehľadaný niekoľkokrát, počas čoho polícia našla igelitovú tašku s drobnými mincami zo zahraničia, ktoré ušetril môj brat, ktorý bol v zahraničí pred mnohými rokmi. Keď moja matka videla, ako polícia odnáša tašku s peniazmi, spýtala sa, "Majú tie drobné niečo do činenia s Falun Gongom?" Iba v tom momente druhý policajt štuchol prvého, ktorý následne hodil peniaze sťažka na stôl. Našli tiež pár priehľadných rukavíc, ktoré používa môj otec na farbenie vlasov a nafilmovali si rukavice ako dôkaz môjho "zločinu". Keď im moji rodičia povedali, že som nikdy rukavice nepoužívala, vôbec ich nepočúvali.
V centre vymývania mozgov na mňa dávalo pozor dvanásť ľudí. Päť z nich bolo inštruktorov, dvaja boli z personálu bezpečnosti a zvyšok z nich boli policajní úradníci. Pracovali na tri zmeny. Nedovolili mi spať, sedieť ani stáť a musela som čupieť, s pokrčenou hlavou a s rukami na hlave. V tom čase začala moja perióda. Nedovolili mi použiť hygienickú vložku, ísť na toaletu ani napiť sa vody. Krv presiakla cez moje nohavice a oni mi dokonca nadávali za to, že som im znečistila miesto. Piati inštruktori mi neustále opakovali lži. Keď som odmietla počúvať, veriť im alebo prijať nejakú formu telesného trestu, všetci pribehli a začali ma biť. Prišiel policajt Zhu Feng (vedúci oddielu oblastného oddelenia obrany, nižšia stanica Haidian) a nejakí iní policajti. Zhu Feng povedal, že som "v konflikte so zákonom a pokračujem v dopúšťaní sa zločinov."
Neskôr ma polícia vzala do ďalšej cely, kde boli prinajmenšom štyria policajní úradníci, jednou z ktorých bola žena. Znova som sa odmietla "transformovať" (Vzdať sa Falun Dafa) a napísala som na papier niekoľko viet: "Falun Dafa je spravodlivá cesta! Radšej umriem, ako si nechať vymyť mozog!" Mladý policajt menom Du Cong ma okamžite pevne vtlačil do rohu steny, stlačil mi krk a prinútil ma stáť v polohe "mučenie lietaním" (poloha v stoji s čelom ku kolenám, chrbtom ku stene a s vystretými rukami do tej miery, že sa dotýkajú steny). Keď som sa oslobodila a odmietla som vykonávať tento telesný trest, Du Cong ma začal biť. Zhu Feng na mňa pritom zavrčal, "Ak to nenapíšeš, polámem ti prsty jeden po druhom! Popálim ťa - vylejem na teba horúcu vodu z kanvice!" Keď ma zo seminára na vymývanie mozgov vzali naspäť do záchytného centra, bola som deväť dní veľmi chorá: Mala som vysokú teplotu a bolela ma hlava, mala som hnačku a hrozne som kašľala.
5. časť - Brána do Pekla
Manévrovacie oddelenie sa nazýva "Brána do pekla". Hneď prvý deň ako sme prišli sme boli prinútení čupieť takmer celý deň, z čoho boli moje nohy celé stŕpnuté a stratila som vedomie.
Väčšinou sme museli robiť fyzicky vyčerpávajúcu prácu: balenie jediacich paličiek. V tom čase sa od každého vyžadovalo, aby denne zabalil 6.000 párov paličiek. Museli sme začať pracovať každý deň okamžite po raňajkách a počas dňa sme mali len raz dovolené napiť sa vody. Pretože pre toľkých ľudí tam bolo málo vody, zakaždým som sa mohla napiť len dva dúšky vody. Museli sme začať znova okamžite po obede, bez prestávky na oddych a bez návštevy toalety. O približne štvrtej hodine každé odpoludnie sme sa cítili mimoriadne vyčerpane, ale aj tak sme museli rýchlo pracovať a znášať smäd. Každé popoludnie po ukončení práce polícia dôkladne prehľadala väzenie a osobne nás prezreli. Pri každom prehľadávaní bola celá posteľná bielizeň otočená naruby a posteľná doska zodvihnutá.
Kým ma zadržiavali v Manévrovacom oddelení, okamžite som si všimla, že polícia so mnou zaobchádza inak ako s ostatnými. Vyzerali "milí" keď so mnou rozprávali. Akonáhle sa obrátili k nejakému inému praktizujúcemu Falun Gongu, začali na neho nahnevane kričať, nadávať ho a trestať ho. Myslela som si, že je to možno kvôli nejakým apelom a aktivitám na moju záchranu v zahraničí. Preto sa ku mne polícia takto správala.
V skutočnosti boli základné črty môjho prenasledovania rovnaké ako pri iných praktizujúcich Falun Gongu, iba prostriedky na moje prenasledovanie boli skrytejšie a prefíkanejšie. Napríklad, nútili ma nosiť oveľa ťažší náklad paličiek a musela som to robiť častejšie, kým sme robili nútené práce. To sa dialo aj vtedy, keď som mala svoju periódu. Takéto prostriedky polícia používala na pokus o zničenie mojej vôle a mojej viery vo Falun Gong.
Počula som a poznala som praktizujúcich Falun Gongu, ktorí trpeli mučením "priviazania na lavicu", kde sú ich ruky a nohy natiahnuté do štyroch smerov postele. Takmer všetci z nich boli priviazaní k posteli po viac ako dvadsať dní. Na Manévrovacom oddelení bola praktizujúca Falun Gongu menom Li Yuanzheng, približne dvadsaťročná. Pretože zakričala: "Falun Dafa je dobrý!" v prvý deň čo prišla, veliteľ ciel Wang Chao ju uväznil v oddelenej cele, spolu s ôsmymi ďalšími ľuďmi, ktorí boli zadržiavaní kvôli závislosti na drogách a dvoma osobami, ktoré boli zadržiavané kvôli iným zločinom. Na príkaz a podnecovanie od Wang Chao, osem zločincov vyzlieklo Li Yuangzheng všetky šaty a napchali jej do úst ponožky a spodnú bielizeň. Potom ju bili a kopali. Kopali najmä do spodnej časti jej tela so svojimi plátennými topánkami, ktoré majú veľmi tvrdé plastové podošvy. Dvaja ďalší väzni, ktorí spáchali iné zločiny, boli pri pohľade na to úplne vyľakaní. Po tomto bití Li Yuanzheng ležala na posteli viac ako dvadsať dní. Keď som ju videla, pohybovala sa pomaly, nereagovala na žiadne podnety a nemohla odpovedať na žiadne otázky. 18. apríla 2002 ju a mňa vzali spoločne do ženského núteného pracovného tábora.
Bola tam staršia praktizujúca Falun Gongu menom Xue Baoling z oblasti Fangsan v Pekingu. Pretože sa odmietla "transformovať", zbili ju traja policajti. Stojac po jej oboch stranách, dvaja z nich tlačili jej ramená a vykrúcali jej ruky dozadu a zároveň stúpali po jej nohách. Ďalší policajt si vyzul kožené topánky a udieral nimi po jej pleciach a krku, čo spôsobilo, že nasledujúce dva mesiace nemohla natiahnuť alebo zodvihnúť hlavu či pohnúť krkom.
V Manévrovacom oddelené polícia prevažne používala zločincov a drogovo závislých, aby dohliadali na praktizujúcich Falun Gongu. Nedovolili nám navzájom prehovoriť ani slovo, dokonca ani jednoduché požiadavky, ktoré sa týkali nútenej práce. Každý deň bolo počuť po celom nútenom pracovnom tábore slovné a fyzické napádanie praktizujúcich Falun Gongu policajtami a spoluväzňami.
6. časť - Nútený pracovný tábor bol peklom na Zemi
Pekinský ženský nútený pracovný tábor sa nachádza neďaleko rieky Tiantang v oblasti Daxi. Hlavnou úlohou núteného pracovného tábora bolo vymývať mozog praktizujúcim Falun Gongu a nútiť ich vzdať sa Falun Gongu. 18. apríla 2002 bolo v Manévrovacom oddelení núteného pracovného tábora zadržiavaných 100 osôb. Prvý deň ako sme prišli nás zavliekli na výcvik a prinútili nás stáť na jednej nohe kvôli "cvičeniu". Naše telá sa triasli a už sme nemohli vydržať stáť, takže sme položili druhú nohu nadol, ale policajti potom kričali, vyhrážali sa a trestali nás. Na večeru sme mali len chleba a kyslý nálev a v noci nám nedovolili spať. Každý praktizujúci Falun Gongu bol obkolesený policajtami a dvoma inštruktormi, ktorí sa nás snažili nútene transformovať.
Ráno nasledujúceho dňa polícia vzala mňa a tú istú skupinu praktizujúcich Falun Gongu do sušiarne a fyzicky nás potrestala. Dozorcami boli zlé policajtky. Najprv nás prinútili urobiť 500 drepov. Žiadna z nás nedokázala splniť túto požiadavku a dokázali sme spraviť len 100. Trpeli sme mnohými podobnými druhmi fyzického týrania. Popoludní nás vzali von kopať priekopy.
Po celom dni fyzického trestania boli zadky niektorých praktizujúcich pokryté pľuzgiermi a žiadna z nás nemohla prirodzene chodiť. Keď sme išli po schodisku nahor, museli sme sa nakloniť na stranu a vytiahnuť druhú nohu nahor. Keď sme jedli, museli sme s veľkou námahou zodvihnúť ruky na stoly. Najbolestivejšou vecou bola návšteva toalety: s mimoriadne bolestivými nohami sme nemali žiadnu silu čupieť či stáť a museli sme sa prikrčovať veľmi pomaly. Keď sme skončili, museli sme vytiahnuť telo nahor s veľkou silou. Niekedy sme si pomáhali, pričom zločinci stáli neďaleko a dohliadali na nás, ale nedovolili nám prehovoriť ani slovo a často na nás bezdôvodne kričali.
Videla som na vlastné oči, ako bola praktizujúca Zhang Liqian uväznená na samotke, pretože sa odmietla transformovať. Neustále nad ňou mali dozor kriminálni väzni a inštruktori. Bola nútená čupieť a zabránili jej spať počas obdobia tridsať až štyridsať dní a v tom čase jej zároveň zabránili okúpať sa. Pani Zhang nedovolili ísť niekoľko dní na záchod, čo ju prinútilo niekoľkokrát si zmočiť nohavice. Aby si uľahčila obrovskú bolesť v nohách pri čupení, tlačila päsťami na dlážku, kým jej päste neboli samá modrina. V tom čase tam bola kriminálna väzenkyňa menom Huang Ping, ktorá bola homosexuálna. V januári 2003 bolo niekoľko kriminálnikov presunutých z tábora nútených prác do našej brigády. Povedali nám pyšne, že Huang Ping sa presúva do našej skupiny. Policajtky ju vedome požiadali, aby dávala pozor na praktizujúcu Zhang Liqian v noci a Huang Ping potom sexuálne obťažovala Zhang Liqian.
Jedného dňa pani Zhang Liqian vzali do sušiarne a počuli sme dva výkriky, pri ktorých mrzla krv v žilách. Potom nám povedali, že nemáme dovolené vychádzať z našich ciel. Dlho potom sme sa dozvedeli, že inštruktorka menom Li Yanfeng kopla pani Zhang Liqian tvrdo do rebier. Bolo to také bolestivé, že pani Zhang nahlas vykríkla a Li Yangeng prišla na myšlienku, že použije uterák, aby zapchala ústa pani Zhang a zviazala jej ruky predtým, ako ju zbije. Keď sa to dopočula, pani Zhang Liqian vykríkla po druhýkrát od úzkosti. Neskôr policajti vzali dvakrát pani Zhang do "Budovy opätovného zjednotenia". Je to uzavretá budova, ktorá stojí osamote. Tu polícia často kruto mučí praktizujúcich Falun Gongu a tu pokračovali v mučení Zhang Liqian. Počas väčšiny jej času v nútenom pracovnom tábore mala len kukuričný chlieb a kyslý nálev trikrát za deň. Dokonca aj za takýchto okolností kriminálnici aj tak kradli jej nálev. Začiatkom augusta 2003 sa trest nútenou prácou Zhang Liqian chýlil ku koncu. Ale v noc, keď jej čas mal vypršať, ju vzali policajti z núteného pracovného tábora a osoby z úradu "610". Odvtedy sme o nej nepočuli.
Praktizujúca Zhang Yijie má približne päťdesiat rokov a bola zástupkyňou riaditeľa na Ministerstve zahraničného obchodu. Jej muž bol čínskym diplomatom vo východnej Európe a mala syna a dcéru, ktorí obaja vyrástli a išli na vysokú školu. Bola dobrou manželkou a milujúcou matkou. Odvtedy ako ju zadržali v nútenom pracovnom tábore v roku 2000, Zhang Yijie sa odmietla vzdať praktizovania Falun Gongu a pevne zostala pri svojej viere v "Pravdivosť, Súcit, Znášanlivosť." Kvôli tomu bola kruto prenasledovaná krutými policajtkami na čele s Jiao Xuexian a Huai Cunhong; pre Zhang Yijie bolo bežné, že bola bitá, šokovaná elektrickými obuškami a nemala dovolené spať. Nebolo jej dovolené jesť, piť alebo ísť na záchod po niekoľko dní a nedovolili jej s nikým sa stretnúť okrem tých, ktorí na ňu dohliadali.
Bez ohľadu na to, koľko policajtiek prenasledovalo Zhang Yijie, nemohli ju prinútiť, aby zmenila svoju vieru. Nakoniec policajtky povedali, "Nemôžeme s ňou spraviť nič." Videla som sama, ako jej každý deň nedovolili ísť spať do druhej v noci a dokonca aj keď išla na záchod, sledovali ju kriminálne spoluväzenkyne. Keď som ju videla, jej myslenie bolo pomalé, mala prázdne oči a jej reč bola prerývaná. Dva mesiace predtým ako mala byť prepustená bolo jej prepustenie odložené a vzali ju na iné miesto, kde bola ešte drsnejšie prenasledovaná. Koncom jesene alebo začiatkom zimy 2003 som raz zdiaľky videla Zhang Yijie. Jej telo bolo veľmi nahrbené a kráčala zohnutá. Zdiaľky vyzerala ako krehká stará žena. Teraz je na neurčitú dobu ilegálne zadržiavaná v pekinskom ženskom nútenom pracovnom tábore.
Pani Lang Dongyue, roľníčka z oblasti Yanqing v Pekingu, trpela lišajom a astmou od svojej mladosti. Cestovala široko-ďaleko niekoľko desiatok rokov a hľadala lekárov, ale žiadna liečba nemohla jej chorobu vyliečiť. Nemohla pracovať na poli ani robiť prácu v domácnosti. Avšak po praktizovaní Falun Gongu všetky jej choroby v mimoriadne krátkom čase zmizli, bez toho aby musela utrácať nejaké peniaze. Keď čínska vláda začala potláčať Falun Gong, išla apelovať na vyššie úrady a chcela povedať vláde pravdu o Falun Gongu na základe vlastných skúseností.
V záchytnom centre polícia nielenže odmietala počúvať, čo im chcela povedať, ale zavesili ju hore na basketbalový kôš a použili elektrickú tyč na dobytok, aby ju šokovali po dobu jeden a pol hodiny. Polícia povedala, že odsúdenec na smrť znesie maximálne hodinu elektrických šokov. V nútenom pracovnom tábore polícia naviedla viac ako desať väzenkýň, aby zbili Lang Dongyue a dokonca ju sexuálne zneužívali. Neskôr jej nedali nič jesť a nedovolili jej spať ani sadnúť si. Bola mučená, kým nebola mimoriadne uťahaná a bola prinútená bez prestávky stáť, kým nestratila vedomie a nespadla na zem. Dokonca aj potom policajtky vyprovokovali kriminálne zverenkyne, aby ju vliekli za nohy. Bili ju, kričali na ňu a nadávali jej. Jedného rána policajtka Huo Xiuyun prišla do cely, kde bola uväznená Lang Dongyue, aby ju týrala a fackovala jej tvár. Keď Huo vychádzala z dverí, stúpila na pripináčik, čo ju ochromilo na štyri či päť dní. Odvtedy Huo Xiuyun vyzerala zúrivo a niesla trpkú nenávisť voči pani Lang, zakaždým keď počula jej meno. Bolo to chvíľu predtým ako trest nútenými prácami pani Lang Dongyue vypršal, ale jej prepustenie bolo odložené a vzali ju na iné miesto, kde ju zadržiavajú na neurčito.
V roku 2002 väčšina praktizujúcich Falun Gongu z Tretej brigády ženského núteného pracovného tábora podporila a zúčastnila sa skupinovej aktivity, v ktorej písomne vyhlásili, že ich pevná viera vo Falun Dafa sa nezmenila. Toto otriaslo celým oddelením núteného pracovného tábora. Preto oddelenie poverilo Xu Kaixuan, vedúceho vzdelávacieho oddelenia, aby sa pripojil k brigáde.
Praktizujúca Falun Gongu pani Liu Fangfang je lekárkou z rodiny starších komunistických kádrov. Pretože sa zúčastnila skupinovej písomnej aktivity, vzali ju preč z Tretej brigády a uväznili ju v Šiestej brigáde, kde bola väčšina z väzňov drogovo závislí. Počula som, že jej nedovolili spať a bola nútená stáť bez pohybu po dlhé časové obdobia. Aby ju mučili ešte krutejšie, položili okolo nej mnoho nádob s vodou. Preto keď bola mimoriadne unavená a nemohla už viac vydržať stáť, padla do nádoby s vodou. Policajtky ju nútili stáť šesť dní a šesť nocí v mokrých šatoch. Neskôr jej trest v pracovnom tábore predĺžili o ďalších šesť mesiacov do októbra 2003.
V roku 2003 sa väčšina praktizujúcich Falun Gongu v našej brigáde zapojila do ďalšej kolektívnej písomnej aktivity, ktorá opäť otriasla celým oddelením pracovného tábora. Tentokrát policajtky rozdelili praktizujúcich Falun Gongu, ktorí napísali vyhlásenia, do štyroch skupín a kruto ich mučili. Vo štvrtej skupine boli len tri praktizujúce: Liu Fangfang, Zhang Surui a ja. Všetky sme boli jednotlivo zatvorené na samotkách. Videla som ako bola Liu Fangfang uväznená v rohu a sedela na tvrdej plastickej stoličke pre deti. Nútili ju počúvať, čo hovorili policajtky a inštruktorky a nedovolili jej spať. Koncom augusta 2003 pani Liu tajne vzali do inej oblasti. Neexistovali žiadne právne dokumenty, ktoré by hovorili o dôvode na jej presunu. Nevieme ani, či ešte žije, pretože sme o nej odvtedy nepočuli.
Pani Chen Lifang má približne tridsať rokov. Pretože odmietla byť transformovaná, prinútili ju stáť čelom k stene v rohu viac ako tridsať dní. Niekedy zaspala počas státia a jej ruky dostali kŕč. Raz polícia dohnala drogovo závislých k tomu, aby ju bili, kým jej chrbát a stehná neboli pokryté sinkami na mnohých oblastiach. Jednej noci, pretože pani Chen Lifang bola príliš unavená na to, aby počúvala, čo hovoria inštruktorky, Huai Cunhong, zlá policajtka, ju dotiahla do umyvárne a nariadila drogovo závislým, aby na ňu naliali viac ako dvadsať vedier studenej vody, z čoho sa potom triasla na celom tele. Dva mesiace predtým ako vypršal jej trest ju presunuli do inej oblasti, kde trpela všemožnými druhmi prenasledovania. Policajtka Jin bola povýšená, pretože tak kruto prenasledovala pani Chen Lifang.
7. časť - Mäkký nôž zabíja ľudí jemnými prostriedkami
Policajtky ma prenasledovali spôsobmi, ktoré boli nielen kruté, ale aj prešibané. Uprostred júna 2003 muselo byť mnoho ľudí zadržiavaných vo väzeniach počas epidémie SARS, takže nútené pracovné tábory boli požiadané, aby pre nich uvoľnili nejaké postele. Tábor sa preto rozhodol, že znížia tresty tým, ktorých tresty mali vypršať pred koncom januára 2004 a prepustia ich predčasne na slobodu. Ale základným predpokladom bolo, že človek sa musel vzdať praktizovania Falun Gongu.
V tom čase zlá policajtka Jiao Xuexiang vyhlásila, že tí, ktorí súhlasia s touto podmienkou môžu požiadať a zníženie trestu. Spomenula menovite moje meno a požiadala ma, aby som si podala žiadosť. Keď som odmietla, požiadala policajtky a iných úradníkov, aby ma presvedčili, aby som požiadala o skrátenie trestu. Keby som oň požiadala, bola by som na slobode o šesť mesiacov skôr, v júli 2003. Ja som sa však nechcela vzdať praktizovania Falun Gongu a pevne som odolávala skráteniu trestu. Iba dvaja praktizujúci Falun Gongu odmietli skrátenie trestu v nútenom pracovnom tábore: Liu Fangfang a ja. Naše odmietnutie spôsobilo, že policajtky stratili tvár pred všetkými ostatnými policajtkami a pred svojimi šéfmi v nútenom pracovnom tábore. Preto voči nám prechovávali trpkú nenávisť.
Okamžite pre mňa zariadili, aby som vykonávala ťažkú fyzickú prácu. Niekedy ma zobudili ráno, hoci ešte nebolo svetlo. Vrátila som sa na raňajky po dokončení práce; niekedy to bolo až o 8 alebo 9. ráno. Po raňajkách som musela pokračovať v práci na poli až do poludnia. Mala som obedňajšiu prestávku a potom som musela pokračovať v práci na poli. Po večeri som musela pracovať ďalšiu jednu či dve hodiny. Raz uprostred dňa, keď som mala prestávku, cítila som, že vrchná polovica mojich nôh je taká bolestivá a ťažká ako skala, bola som taká unavená. Keď som si chcela ľahnúť na bok, nebola som schopná pohnúť svojimi nohami.
Raz keď som na vozíku viezla zeleninu do jedálne, zranila som si šľachu na päte fošňou z voza a výdatne som krvácala. Moja noha bola nepohyblivá a nemohla som sa dotknúť zeme. Policajtka, ktorá dozerala na moju prácu všetko videla, ale nič nepovedala ani nespravila. Jeden ďalší člen inej brigády pracujúci v jedálni nemohol zniesť pohľad na moje utrpenie a dal mi obväz. Krivkala som šesť dní, kým sa stav mojej pätovej šľachy nezlepšil. Každý deň som sa stretávala s policajtkou Nie, ktorá ma pozorovala pri práci na poli. Počas týchto šiestich dní sa žiadna policajtka nestarala o moje zranenie, ani s tým nič nespravili. Vypočítala som raz, že zelenina, ktorú som zozbierala a odovzdala ráno mala asi 700 kilogramov. Po večeri toho dňa išlo pracovať štyridsať ľudí z brigády a nazbierali dohromady iba asi 1400 kilogramov zeleniny. Používali na moje prenasledovanie spôsob, ktorý bol nielen krutý a zákerný, ale aj veľmi prefíkaný.
Zelenina, ktorú sme zasadili neslúžila len pre jedáleň núteného tábora a pre políciu, ktorá tam pracovala, ale predávala sa aj na trhoch vonku. Cez zimu 2003 sa vyžadovalo od celého pracovného tábora, aby vyprodukoval 100.000 kilogramov zeleniny. Od našej brigády vyžadovali, aby vyrobila 30.000 kilogramov. V celom tábore bolo len asi 400 až 500 ľudí.
12. augusta 2003 ma prišiel navštíviť otec. Predtým som bola v samoväzbe. Šesť policajných úradníkov ma obkľúčilo, medzi nimi aj Zhu Xiaoli, vedúca Ženského núteného pracovného tábora, a Jiao Xuexian, vedúca Tretej brigády. Policajti mali kameru a nafilmovali celý priebeh môjho stretnutia s otcom. Za prítomnosti celej polície som povedala otcovi, ako sa moje zdravie zlepšilo po praktizovaní Falun Gongu a ako praktizujúci Falun Gongu zo srdca chcú byť dobrými ľuďmi, čo je prospešné spoločnosti aj jednotlivcom. Naše pokojné vyhlasovanie, že s nami nespravodlivo zaobchádzajú nie je protizákonné. Naopak, v záchytnom centre a v nútenom pracovnom tábore som videla, ako veľký počet policajných úradníkov porušuje zákon. Ako praktizujúci Falun Gongu z Nemecka, Izraela a zo zámoria podnikli mnoho úspešných aktivít za moje prepustenie, polícia predstierala, že je láskavá, ale v skutočnosti stáli obďaleč, pretože ma videli ako kľúčovú osobu. Najočividnejším prejavom bolo to, že polícia stála neďaleko od môjho otca od začiatku do konca jeho návštevy, alebo dokonca sedeli naproti nám, pozerajúc na nás.
Hlavná práca, ktorú sme boli nútení robiť v našej brigáde, bola pletenie svetrov. Každý v skupine mal kvótu. Pretože sme sa pozerali na svetre taký dlhý čas každý deň, naše oči boli mimoriadne unavené. Keď sme obedovali alebo večerali, pri pohľade na človeka sediaceho oproti nám sme ho videli dvojmo. Svetre, rukavice a šály, ktoré sme uplietli, boli všetky určené na vývoz, ale žiaden z nich nemal visačku, že boli vyrobené v pekinskom nútenom pracovnom tábore.
Každá brigáda mala vedúcu, ktorá sa starala o výrobu a vedúca našej brigády bola Huo Xiaoyun. Bola tam aj pomocná dozorkyňa zodpovedná za výrobu. Každá brigáda mala kvótu niekoľko tisíc svetrov ročne. Museli sme pracovať cez čas a často bez prestávok. Praktizujúci, ktorí boli v nútenom pracovnom tábore Xinan nám povedali, že raz boli donútení pliesť celú noc a pokračovať v pletení nasledujúci deň bez prestávky na oddych. V tom čase sa jednej novej policajtke, ktorá práve vstúpila do služby po skončení vysokej školy, zdalo, že je neľudské zaobchádzať takto s praktizujúcimi. Nemohla to zniesť a nahnevane dala výpoveď.
8. časť - Utrpenie členov mojej rodiny
Keď ma prepustili, moji rodičia (ktorí sa narodili v roku 1931) dosť trpeli. Zanedlho po mojom uväznení obaja z nich zažili srdcové príhody. Dokonca aj dievča, ktoré často chodilo upratovať náš dom, nechcelo pokračovať v práci, keď sa dozvedelo, že niekoho z rodiny uväznili, prehľadali nám dom a zhabali nám majetok.
Moja matka trpela množstvom chorôb a musela zostať v posteli, takže sa nemohla o seba starať. Raz keď môj otec bol vonku a kupoval lieky v tradičnom čínskom liečiteľskom obchode, moja matka sa chcela napiť vody. V dôsledku svojej slabosti sa zakolísala a spadla na zem. Jej ľavý spánok a obočie narazilo na ostrý bod na stole a začala sa jej valiť krv. Na jej spánku zostala dlhá jazva. Hoci si plne uvedomovala, že leží na zemi, vôbec nemala silu v končatinách, aby sa zdvihla. Nemohla sa ani posadiť a už vôbec nie postaviť. Trvalo to ešte jednu alebo dve hodiny, kým sa vrátil môj otec a pomohol jej z dlážky. Tú istú noc dostal môj otec znova srdcový záchvat.
"Úrad 610" zmobilizoval ľudí z pracovných miest mojich rodičov a našich susedov, aby povedali mojim rodičom chýry o odstraňovaní praktizujúcich Falun Gongu jedného po druhom. Cieľom bolo použiť na nich duševný nátlak, aby ma presvedčili, aby som sa "transformovala" (vzdala praktizovania). Môj brat v Izraeli tiež praktizuje Falun Gong a kvôli tomuto mu čínska ambasáda odmieta dať víza a preto nemôže prísť späť do Číny pozrieť našich rodičov. Moji rodičia sa nemohli ubrániť plaču, keď si spomenuli, že už svojho syna nevideli päť rokov a že ich dcéra je v nútenom pracovnom tábore. Ďalší brat v Pekingu musel pracovať a starať sa o svoju rodinu. Pretože som bola uväznená a môj brat v Izraeli sa nemohol vrátiť do Číny, môj brat v Číne musel mojim rodičom telefonovať dva či trikrát denne, alebo sa o nich chodiť starať. Toto ho veľmi duševne a fyzicky vyčerpávalo.
Za prvé tri mesiace, kým ma zadržiavali v nútenom pracovnom tábore, môjmu otcovi úplne obeleli všetky vlasy. Keď som sa vrátila domov po svojom prepustení, videla som, že moja mama je veľmi slabá a vyzerá utrápene. Takmer ma nemohla jasne vidieť, pretože celý čas plakala a bola duševne zničená. Keď som sa vrátila domov, často mi telefonovali z "Úradu 610" a miestnej policajnej stanice v mojom rodnom meste. Náš telefón bol neustále odpočúvaný. Všetky medzinárodné hovory boli často prerušované poruchami na linke a nakoniec boli prerušené.
