Kniha

Otváram knihu, bránu brán,
nech skveje sa po mnoho rán.
Svet malý, kadiaľ kráčaš, kam?
Na otázky všetky odpovede mám.

Čen-šan-žen, znaky zlatisté,
Z knihy žiaria na cesty tŕnisté.

Čen, to je pravda, tá je odveká,
pravda, čo stvoriť môže človeka.
Šan, to je súcit, ten je bez hraníc,
keď ho raz máš, nezraní ťa nič.
Žen, ten pretrpením skveje sa,
zlé či dobré, v jeho svetle spojí sa.

To pán pánov ľudstvu knihu požičal,
by vrátiť sa smel každý tam, odkiaľ sa vzal.
No klamstvo sveta a bohatstva mam,
ľudí slepých nechal, kamže pôjdu, kam?

Písmo čítam - Slnko a Zem, hviezdy malé,
v knihe sú na jednej strane.
Vedomosti ľudstva, pýcha jeho i žiaľ,
v knihe zaberajú sotva znakov pár.

Bedár včera, v knihe list však obrátil,
kráľom je dnes, určite nič nestratil.
Zlo si činil, nuž odčiň ho keď vieš,
zhliadni strán pár, snáď si pomôžeš.

No pomaly, čo to? Písmo stráca sa,
aj kebys chcel, čítať nedá sa.
Čas, nuž čas, ten vždy bol do času,
radosť i bôľ vo chvíli úžasu.

Kto nečítal, nevie, však pravda zostáva,
sťa spomienka v ľuďoch sa navždy podáva.
Stali časy, keď kniha bola pre všetkých,
no hlúposť a klam, tie brali ľuďom dych.

Kniha končí, však kde končí, opäť začína,
hoc nie je tu, však z nej všetko počína.
Dejiny začínajú, končia, radosť i žiaľ,
Tak človek i vesmír cez veky existoval.

---
Báseň bola zverejnená pri príležitosti Medzinárodného Dňa Falun Dafa 2009.